Prvé naopak, dostala tým do rúk iba výkonnejšie možnosti vzájomného vyvražďovania sa, čo poukazuje na deficit rozvoja iného, omnoho dôležitejšieho smeru ľudského vývoja. Smeru, ktorý bol fatálne zanedbávaný a je zanedbávaný doposiaľ, čoho dôsledkom môže dôjsť k tomu, že nás nakoniec výdobytky modernej vedy a techniky zničia
Vývoj ľudstva sa totiž pohybuje v akýchsi dvoch rovinách. V rovine duchovnej, zahŕňajúcej rozvoj morálky, dobra a kvality medziľudských vzťahov a v rovine rozumovej, zahŕňajúcej vedu, techniku a racionálne poznávanie sveta okolo nás.
Medzi týmito dvomi rovinami vývoja našej civilizácie však jestvuje obrovská priepasť, pretože kým rozumové poznanie kráčalo veľmi rýchlo dopredu, v rozvoji morálky, všeobecného dobra a kvality medziľudských vzťahov došlo k stagnácii. V tejto oblasti totiž ľudstvo takmer vôbec nepokročilo a je rovnaké, ako pred stovkami rokov.
Zákon silnejšieho, ktorý je v podstate zákonom džungle, by mal byť pri zdravom, harmonickom vývoji našej civilizácie už dávnou minulosťou. Žiaľ, opak je pravdou a tento zákon zostáva aj naďalej neblahou realitou i takzvanej „modernej“ súčasnosti. Jediné, čo sa zmenilo je jeho forma! To znamená, že otvorené vojenské a násilné uplatňovania zákona silnejšieho bolo pretransformované do podoby hospodárskeho a ekonomického podmaňovania, ovládania a profitovania zo slabších. A keď príde na lámanie chleba, nakoniec sa predsa len nepohrdne ani vojnou a násilím.
Zjednodušene a nezaobalene povedané, morálne sme zostali stáť v dobe kamennej a to, čo nazývame rozvojom civilizácie, bol v skutočnosti iba rozvoj rozumových schopností.
Čo pozitívneho však môžu priniesť výdobytky vedy a techniky človeku s úrovňou etiky, dobra a kvality medziľudských vzťahov z doby kamennej? Podľa zákona silnejšieho, ktorým sa neustále riadi, ich iba zneužije k tomu, aby ich prostredníctvom násilím presadil svoje mocenské záujmy tak, ako to robil po celé stáročia.
Rukolapným svedectvom nesmiernej priepasti medzi duchovnou úrovňou ľudstva a vedecko – technickým pokrokom je minulé, 20. storočie, ktoré čo sa týka vyvražďovania, zverstiev a neľudskosti, nemá v dejinách civilizácie obdoby. Je svedectvom toho, kam až môže dôjsť chladný rozum bez ducha, čiže bez elementárnej etiky, dobra a citu.
Vedecké poznanie bez zodpovedajúceho morálno – duchovného protipólu nie je teda žiadnym úspechom civilizácie, ale naopak, jej kliatbou.
To, čo v tejto chvíli potrebujeme ako soľ, je práve prednostné pozdvihnutie, po celé stáročia zaostávajúcej, duchovno – etickej úrovne a to vo všetkých oblastiach života spoločnosti. Ak tak neurobíme a nepreklenieme vyššie spomínanú priepasť, stanú sa nám aj tie najúžasnejšie vedecké objavy viac prekliatím, ako požehnaním.
Do tejto kategórie patria napríklad i na verejnosti tak vyzdvihované pokusy v urýchľovači častíc LHC, pri ktorých sa iba na rozumové poznanie orientovaní vedci, neschopní vnímať hlbšie, duchovné súvislosti bytia, ako je to žiaľ v dnešnej dobe bežné, idú ľahkomyseľne a dobrodružne zahrávať so silami, ktoré môžu mať nepredvídateľné a doslova katastrofálne spätné účinky na celé ľudstvo.
Cesta skutočného, harmonického a zdravého vedeckého pokroku je však úplne iná! Je neodlučiteľne spojená so všeobecným rozvojom morálky, dobra a kvality medziľudských vzťahov. Ruka v ruke s takto rastúcim etickým rozvojom sa bude potom zodpovedajúcim spôsobom prehlbovať aj miera prieniku do poznania omnoho zásadnejších tajomstiev stvorenia, než akého sú schopní čisto materialistickí vedci s ich hlbokým deficitom citového a etického prístupu k životu. Deficitom, ktorý sa nepriaznivo odzrkadľuje v ich osobnom živote, ako aj v ich vedeckom bádaní.
Skutočné a prevratné objavy sú preto ešte len pred nami! Ich prijatie a využitie však bude umožnené iba skutočným a pravým ľuďom, harmonicky stojacim vo stvorení. Harmonicky, čiže v rovnováhe citovo – morálnych a rozumových schopností. Takými sa musíme stať, ak chceme po týchto objavoch siahnuť a mať z nich úžitok. Súčasní, citovo vyprahnutí a vierou v rozum doslova obmedzení, takzvaní vedci, nemajú v tomto smere absolútne žiadnu šancu. Samozrejme, česť tým pár nemnohým výnimkám.
