O dvoch podobách kresťanstva: svetlej a materialisticky temnej 2

Autor: Milan Lacúch | 13.2.2018 o 15:58 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  192x

   V predchádzajúcom článku sme dali priestor zdrvujúcej kritike židokresťanstva z pohľadu priaznivcov Véd, ktorí tvrdia, že ide o nízky kult uctievania božstva zeme a hmoty.

   Spoločným charakteristickým znakom všetkých takýchto chtonických náboženstiev je prinášanie krvavých obetí. Nájdeme ich v židovstve i v kresťanstve, v krvavej obeti Krista na kríži. Dôkazom orientácie na hmotu je i viera v telesné zmŕtvychvstanie Krista, čím sa kresťanstvo stáva náboženským kultom uctievania hmotného tela, ktoré vstalo z mŕtvych.

   No a viera naivných ľudí v takýto padlý kult so sebou nevyhnutne prináša veľa negatív, ako napríklad vojny, to jest hromadné prinášanie  krvavých rituálnych obetí, ďalej pokrytectvo, nemorálne užívanie si a mnohé ďalšie negatíva, ktoré boli podrobne rozvedené v predchádzajúcom článku.

   Povedzme si však teraz, ako to s kresťanstvom naozaj je. A povedzme si to otvorene a objektívne, bez snahy nejako uprednostňovať či už kresťanstvo, alebo názory priaznivcov Véd na kresťanstvo.

   A vychádzajme pri tom z Védskeho učenia, hovoriaceho o večnom konflikte ducha a hmoty. Z tohto dôvodu existujú i náboženstvá dvojakého druhu. Náboženstvá svetlé, smerujúce ľudí k výšinám ducha a k ich oslobodeniu sa od hmoty a náboženstvá chtonické, čiže hmotársky materialistické, smerujúce naopak k viazanosti na hmotu. Medzi svetlé patria Védy a medzi padlé a nízke židokresťanstvo.

   Zásadná chyba priaznivcov Véd v tomto ich hodnotení však spočíva v ich zjednodušenom a paušálnom nazeraní. Všetko je totiž v skutočnosti vždy iba o ľuďoch a o ich osobnom postoji k večnému boju síl hmoty so silami ducha. Preto existujú v zásade dva základné typy ľudí. Jedni sú viac hmotného zamerania, vnímajúci všetko iba cez hmotu. A to dokonca i Stvoriteľa a náboženstvo.

   Druhí sú sú zase ľuďmi ducha, podvedome vnímajúcimi, že existuje niečo vyššie, čo hmotu presahuje.

   No a na základe týchto dvoch základných typov ľudí vznikli v židovstve a neskôr aj v kresťanstve dve vedľa seba idúce línie. Línia svetla ducha a línia nevedomosti, spojenej s vnútornou orientáciou na matériu.

   Línia orientácie na hmotu bola poplatná názoru, že ak človek akokoľvek zhreší, môže to odčiniť prinesením obeti.

   Línia svetla bola naopak o prijatí osobnej zodpovednosti za vlastné činy, ktoré musia byť dobré ak chceme, aby sa aj nám samotným dobre darilo, pretože vo stvorení platí pravečná spravodlivosť.

   Línia orientácie na hmotu je líniou pohodlnej viery, ktorá konzervuje chyby a necnosti, spoliehajúc sa na účinnosť obetí.

   Línia svetla je líniou pozdvihnutia ducha prostredníctvom snahy o konanie dobra a rozvíjania cností.
   
   V línii svetla prišiel Mesiáš a prívrženci línie zmaterializovaného náboženstva od samého začiatku usilovali o jeho život a nakoniec ho aj zavraždili.

   Jedným zo zvlášť vypuklých príkladov, ktoré usvedčujú stúpencov Véd z neobjektívnej zaujatosti voči židovstvu ako celku je trebárs ich tvrdenie, že uctievali hada, ktorý je typickým symbolom všetkých chtonických kultov a nosili ho v arche úmluvy.

   Ide o tvrdenie, ktoré sa zdá byť až určitou zlomyseľnosťou, pretože vo všeobecnosti sa predsa vie, že v arche úmluvy boli uložené kamenné tabule Desatora. Preto sa tomu predsa celkom logicky hovorilo archa úmluvy, čiže archa zmluvy. Archa zmluvy so Stvoriteľom. Nachádzal sa v nej teda morálny a mravný postulát židovstva Svetla, obsiahnutý  v Desatore. Jeho dodržiavanie tvorilo podstatu zmluvy medzi židmi a Bohom. V nej sa zaväzovali k úcte k Stvoriteľovi všetkého a k úcte voči otcovstvu a materstvu. V nej sa zaväzovali k rešpektovaniu prikázaní nezabiješ, nezosmilníš, nepokradneš, nebudeš krivo svedčiť a nebudeš žiadostivý majetku blížneho svojho.

   Ide o teda jednoznačne o svetlé a nadčasové morálne princípy, so schopnosťou duchovne povzniesť absolútne každého, kto ich bude dodržiavať. To vyvracia akékoľvek tvrdenie o padlej, chtonickej podstate židovského náboženstva ako celku.

   Ježiš, ako pokračovateľ svetlej línie židovstva  vo svojich slovách: „milosrdenstvo chcem a nie obetu“, už definitívne zavrhuje inštitút krvavej obety. Zároveň bola neskôr zavrhnutá i obriezka, ako i rozlišovanie medzi konzumáciou čistého a nečistého mäsa, čo znamená, že tieto veci boli iba dočasne spojené s nižšou úrovňou zrelosti národa. Na základe jeho postupného duchovného kultivovania a nárastu zrelosti boli potom zavrhnuté, ako už prežité.

   Neskôr sa ale žiaľ aj samotné novo vznikajúce kresťanstvo rozštiepilo na dve línie. Na líniu  svetla ducha a na líniu materialisticky a mocensky orientovaného kresťanstva, pričom matériou poznačená línia kresťanstva pokrivila zmysel Kristovho príchodu na svet.

   Spasiteľ totiž v skutočnosti prišiel preto, aby ľuďom ukázal cestu k Svetlu. Aby im svojim učením ukázal, ako majú v sebe rozhojniť svoju nepatrnú, pôvodnú iskru ducha v blčiaci plameň zrelej duchovnej osobnosti. Kto sa teda usiloval žiť podľa jeho slov, kráčal smerom k Svetlu a stával sa čoraz zrelšou a žiarivejšou duchovnou osobnosťou.

   Pokrivenie významu Kristovho pozemského účinkovania scestnou líniou kresťanstva spočívalo v tom, že začala ako prioritu považovať jeho smrť na kríži. Táto mala byť v duchu starozákonného obetovania, obetou za hriechy sveta.

   A tak spása prestala byť videná hlavne v živote podľa Kristovho slova, ktorého žitím sa máme zušľachťovať a tým kráčať ku Svetlu, ale vo viere v zmiernu obetu Krista na kríži.

   No a tento pokrivený prúd bol ešte navyše korunovaný vierou v telesné zmŕtvychvstanie Pána. Ten potom, vo svojej telesnej schránke vystúpil na nebesia. A tak sa ešte aj dnes kresťania modlia: „verím vo vzkriesenie tela“, čo ale absolútne odporuje všetkým prírodným zákonom a tým pádom i Vôli Najvyššieho, ktorý tieto zákony do stvorenia vložil.

   Kristus vstal zmŕtvych! Nie však telesne, ale v takzvanom oslávenom tele, ktoré bolo iné, ako fyzické. O tom, že bolo iné svedčí nakoniec aj príhoda o ceste učeníkov do Emauz, kedy učeníci Pána nepoznali. A nepoznali ho preto, lebo vyzeral inak, ako pred tým! A v tomto tele, nie hmotnom, ale jemnohmotnom, vystúpil po 40 dňoch od svojho zmŕtvychvstania na nebesia.

   Odišiel ku svojmu Otcovi, ku ktorému nemôže prísť nikto vo fyzickom tele, pretože ono je len z prachu zeme a na prach sa opäť obráti.

   A tak tu teda máme líniu kresťanstva Svetla a vzostupu ducha, postavenú na každodennom naplňovaní Ježišovho učenia. Na druhej strane máme zase kresťanstvo poznačené matériou vo forme uctievania telesne zmŕtvychvstalého Krista, vo forme viery vo vlastné telesné zmŕtvychvstanie a vo forme uctievania zmiernej obety na kríži, vykonanej za hriechy sveta.

   To prvé, pravé kresťanstvo je úsilím o rozdúchanie a rozhojnenie svetlej iskry v nás, prostredníctvom zbavovania sa necností a zdokonaľovania sa v cnostiach. Prostredníctvom snahy oslobodiť sa od všetkého, čo by nás chcelo natrvalo pripútať k hmote. Je to kresťanstvo Františka z Asissi, Jána Husa a mnohých iných, im  podobných, ktorí žili skromne, snažili sa oslobodiť od hmotných väzieb a usilovali o slobodu ducha.

   To druhé je kresťanstvo, silne poznačené matériou. Kresťanstvo viery v krvavú zmiernu obetu Krista na kríži, kresťanstvo uctievania materiálneho zmŕtvychvstania Spasiteľa, kresťanstvo boja o svetskú moc a peniaze, kresťanstvo vatikánskeho prepychu a upalovania kacírov, kresťanstvo predávania odpustkov a hromadenia majetkov, kresťanstvo vonkajšieho lesku a šplhania sa po cirkevnej hierarchii.

    Z tohto dôvodu máme aj dve podoby prijímania tela a krvi Spasiteľa. Správnu a nesprávnu!

   Nesprávna je vnímanie tohto úkonu ako pripomínanie nutnej krvavej zmiernej obety Spasiteľa, vykonanej pre vykúpenie hriešneho sveta.

   Správna spočíva v poznaní, že Kristus bol Božím Slovom v tele a krvi na zemi. Prijímanie tela a krvi Spasiteľa je teda v skutočnosti symbolikou prijímania Slova Božieho, ktoré priniesol Kristus pre spásu ľudstva.

   Akékoľvek paušálne a komplexné odsudzovanie židovstva a kresťanstva ako celku je teda nesprávne. S jeho zmaterializovanou líniou je preto možné naozaj spájať mnohé negatíva, ktoré sme z hľadiska priaznivcov Véd popisovali v predchádzajúcom článku.

   Avšak jeho svetlá línia je naopak cestou k pozdvihnutiu ducha prostredníctvom rozvíjania toho najušľachtilejšieho, čo v nás ľuďoch jestvuje. Je líniou najnádhernejších požehnaní, akých tento svet nie je ani hoden.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Petra Schutza

Sťahovanie slučky, mŕtvola Danko a mainstreamová Lívia

Argument o morálnej supremácii saudského režimu nad iránskym je po tejto hnusnej vražde fakticky nepoužiteľný.

DOMOV

Muž z identikitu zadržaný v kauze Kuciaka spáchal samovraždu

Mladík bol medzi zadržanými v Kolárove.


Už ste čítali?