Je určite správne, že človek uvažuje a koná takto zodpovedne. Žiaľ, nie je však veľa takých, ktorí sú schopní plánovať a myslieť na vlastnú budúcnosť v ešte oveľa vzdialenejšom horizonte. V horizonte toho, čo sa s nimi stane po smrti, čiže po opustení fyzického tela. Len naozaj málokto sa snaží predvídavo zabezpečiť aj tam, na druhom svete podobne, ako sa pravidelným sporením zabezpečujeme na svoj dôchodok.
Hoci teda máme mnohé vo svojom živote naozaj dlhodobo naplánované, ak sme sa vo svojom plánovaní nedostali až za hranicu vlastnej fyzickej existencie, musíme sa považovať za ľahkomyseľných. Za tak ľahkomyseľných, že je to až človeka nedôstojné!
A je zvlášť smutné, že ani mnohí veriaci vo svojom vedomí neprekročili túto magickú hranicu. Lebo formálna príslušnosť k nejakej cirkvi je jedna vec, avšak hlboké, vlastné vnútorné presvedčenie o plynulom pokračovaní nášho bytia po smrti a tomuto presvedčeniu zodpovedajúca hierarchia životných hodnôt je druhá vec.
Materialisti síce vravia otvorene, že po smrti nič nie je, ale ich vlastné presvedčenie sa často celkom rozplýva postupným približovaním sa reality ich vlastnej smrti. Pred majestátom smrti si totiž mnohí z nich začínajú uvedomovať, že by nakoniec predsa len všetko mohlo byť úplne inak.
Ak budeme vychádzať iba z čisto materialistického predpokladu, že človek je iba hmota, ktorá nevyhnutne podlieha vzniku a zániku, kde sa v nás berie oná silná túžba po živote aj za hranicou smrti? Túto túžbu, zvlášť pred tvárou smrti, jasne cítime. Je hlboko v nás a nemôže pochádzať z hmoty, pretože hmota predsa pozná len vznik a zánik, ale nie večnosť.
Naša túžba po večnom živote pochádza z najhlbšieho jadra našej bytosti – z ducha. Z duchovného jadra, ktoré kedysi dávno, ako nevedomé prejavilo v ríši Ducha túžbu po seba uvedomení. Na základe jeho túžby mu bolo umožnené vstúpiť do hmotného sveta, ako do školy, v ktorej prebieha proces duchovného poznávania a dozrievania, vedúci až k plnému sebauvedomeniu. Plne si seba vedomá, duchovná osobnosť sa potom môže vrátiť naspäť domov - do ríše Ducha, odkiaľ pochádza.
Každý z nás vníma a vyciťuje svoje duchovné jadro. Vyciťuje ho, ako horiacu a neprekonateľnú túžbu po živote. Duch v nás totiž jasne vníma, že existuje možnosť večného života a túžba po ňom je v podstate jeho podvedomou túžbou po návrate domov.
Existujú ale ľudia, a nie je ich málo, ktorí toto všetko ignorujú. Ktorí si dali nahovoriť, že sú iba hmotné telo a zmierili sa s tým, že jedného dňa o svoju fyzickú existenciu nevyhnutne prídu. Čo však s nimi bude, ak verili iba v hmotu a zrazu sa ocitnú niekde, v čoho existenciu neverili?
Uvažujme: ak by sme nemysleli na budúcnosť a nešetrili si na dôchodok, nemali by sme vo svojej starobe absolútne nič. A podobne, ak nepočítame so životom po smrti a nepripravujeme sa naň, nebudeme mať taktiež nič.
Mnohokrát so súcitom, alebo s opovrhnutím sledujeme ľudí bez domova, ktorí zostali úplne bez prostriedkov a bez strechy nad hlavou. Vo svojej ľudskej úbohosti však všetkým, materialisticky zmýšľajúcim nastavujú zrkadlo, v ktorom môžu vidieť samých seba v inej úrovni bytia, po svojej smrti. Úbohí, ošumelí, núdzni, bezradní a plní zúfalstva sa ocitnú v neznámej realite, na ktorú sa vôbec nepripravovali. V ktorej existenciu vôbec neverili a preto túto eventualitu vôbec nezahrnuli do svojich kalkulácií.
Lebo popri erudovaných radách rôznych ekonomických poradcov, zdôvodňujúcich potrebu zodpovedného sporenia na dôchodok prehliadli výstrahu, ktorá ich upozorňovala: Nebuďte nezodpovední! Zhromažďujte svoje poklady aj v nebi! Žite tak, aby ste nielen na zemi, ale aj po odchode z nej mohli žiť dôstojne.
Už tu na zemi preto treba vyvinúť snahu o ukladanie kapitálu v nebi a každý z nás nech dobre zváži, koľko tam má už uložené a koľko si tam každý rok odkladá.
Všetkým je nám samozrejme jasné, že to asi nebudú peniaze. Že tam platí niečo iného. Čo?
Je to dávanie! Dávať možno úsmev, pochopenie, porozumenie, súcit, radosť, povzbudenie, ochotu, poctivosť, svedomitosť, úctu, starostlivosť, trpezlivosť, úprimnosť, spravodlivosť, priateľstvo, čistotu, nezištnosť, alebo ochotu pomáhať.
Zhromažďujme teda kapitál nie len na zemi, ale aj na druhom svete, lebo nakoniec i onen druhý svet je v podstate len úrovňou prechodnou, v ktorej ďalej, čoraz vyššie a čoraz bližšie k duchovnej ríši budú môcť kráčať iba tí, ktorí sa na svoju cestu zabezpečili dostatočným množstvom vyššie spomínaného, duchovného kapitálu.
Ale pozor! Čas je obmedzený! Naša najhrubšia hmotnosť, ale zároveň i hmotnosť jemnejšieho druhu, hmotnosť druhého sveta, v ktorej sa ocitneme po pozemskej smrti, obe podliehajú procesu vzniku a zániku všetkého, čo je hmotné.
Hrubá a jemná hmotnosť sú totiž len dočasným a prechodným miestom, v ktorom sa má nevedomé duchovné jadro, pochádzajúce z duchovnej ríše rozvinúť v plne vedomú, duchovnú osobnosť. Iba potom, ak hodnotovo naplní najvyššiu mieru pravej ľudskosti, sa môže vrátiť naspäť domov, do ríše Ducha.
Všetci, ktorí toto kritérium z akýchkoľvek dôvodov nedokážu naplniť, zostanú uväznení v hmotnosti. Či už v hrubej, alebo v jemnej. Hmotnosť však, ako už bolo povedané, podlieha vzniku, vývoju a zániku. A preto, kto sa z nej včas nevymaní, bude strhnutý do rozkladu všetkého hmotného. Celá hmotnosť sa rozpadne v prach, aby sa po mnohých miliardách rokov začala znovu formovať k novému tvoreniu a k novému vývoju.
Vo všeobecnom hmotnom rozklade bude teda nevyhnutne zničená každá falošná, nesprávne hodnotovo sformovaná a materializmom k hmote pripútaná ľudská osobnosť. Takéto je veľké vesmírne dianie, ktorého sme súčasťou.
Myslime preto na svoju budúcnosť! Budúcnosť hmotnú, ale aj budúcnosť po našej smrti! Zabezpečme si dostatok prostriedkov pre plnohodnotný život na zemi, ale i na onom svete! Investujme do svojej budúcnosti! Do tej pozemskej, ale i do tej duchovnej! Poslúchnime dobrú radu jedného z najlepších poradcov, akého vôbec naša planéta mala, ktorý nám odporúča: Zhromažďujte svoje poklady v nebi! Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.
