„Svieca života vášho škrečka dohorela. Prišla som si po jeho dušu“.
Chlapík neveriaco pozerá a potom s hnevom kopne do kostričky, ktorá zhrkoce dolu schodmi. Vráti sa do obývačky, sadne si a znovu pozerá televíziu. O chvíľu sa ale ozve strašný buchot na dvere. Chlapík vstane, otvorí, a pred dverami stojí obrovská smrtka s kosou. A vedľa nej tá malá kostrička, ktorá hovorí: „Mama, tento to bol“.
Dakedy je možné nájsť skutočne hlboké posolstvo aj vo vtipoch. A posolstvo tohto je jednoznačne: Človeče, ak nebudeš schopný prijať s pokorou a odovzdanosťou utrpenie malé, skôr alebo neskôr ťa postihne utrpenie veľké!
Náš hmotný svet je miestom mnohého utrpenia. Miestom únavy, chladu, bolesti, krívd, nepochopenia, nepohody, zúfalstva, sporov, disharmónie a tragédií. Každý z ľudí bol, je, alebo celkom určite bude niečomu z toho vystavený. Zásadnou otázkou ale zostáva, akým spôsobom sa k tomu postaví. Či zrelo, alebo nezrelo.
Nezrelý spôsob je nadávanie, lamentovanie a sťažovanie si, ktoré z každodenného života tak dobre poznáme. Je to v podstate neprijímanie utrpenia a stavanie sa mu na odpor ako niečomu, čo si nezaslúžime. Ako niečomu, s čím nechceme nič mať a čo nám nepatrí.
Takýto postoj však nie je ničím iným, ako oným pomyselným odkopnutím kostričky spred našich dverí, čo bude mať nevyhnutne za následok, že naše utrpenie sa v blízkej, alebo vzdialenejšej budúcnosti stane ešte oveľa väčším. Je to prístup, ktorým sa bude naše utrpenie postupne nabaľovať ako nový sneh pri rútiacej sa lavíne, aby nás táto lavína nakoniec rozdrvila a naveky pochovala pod sebou.
Zrelý prístup k vlastnému utrpeniu má byť úplne iný. Má byť spojený s rešpektovaním duchovného rozmeru univerza a jeho zákonov, v ktorých účinkoch ku nám utrpenie prichádza. A prichádza ku nám preto, lebo je s našou osobou nejakým spôsobom nevyhnutne spojené.
S deväťdesiatich percent je to preto, že ide o nevyhnutný dôsledok nášho vlastného, minulého jednania. Nášho nesprávneho dávneho, alebo nedávneho jednania, ktoré si pamätáme, alebo nepamätáme. A táto naša vlastná minulá zlá sejba k nám potom nevyhnutne prichádza v zlej žatve nášho súčasného utrpenia.
Napriek všetkému nepríjemnému, čo so sebou prináša je to ale predsa len dar, pretože jeho prežitím a prijatím v pochopení, že sme si to v podstate sami spôsobili a že si to preto zaslúžime, dostávame príležitosť vymazať svoju minulú vinu. Dostávame príležitosť očistiť sa od zla, ktoré sme kedysi spôsobili.
Tým vyrovnáme svoj účet a stávame sa čistými. Vlastným utrpením sme totiž zaplatili za zlo a utrpenie, ktoré sme v minulosti my sami spôsobili iným. Zaplatili sme tak, ako to vyžaduje vyššia Spravodlivosť Božia, a vo svojom ďalšom bytí už potom môžeme kráčať bez utrpenia, ak si dáme pozor, aby sme ho sami nespôsobovali iným ani slovami, ani myšlienkami, ani skutkami.
Slová, s ktorými si ľudia doposiaľ nevedeli dať rady, hovoriace o tom, že „ak nás niekto udrie po jednom líci, máme mu nastaviť aj druhé“, neznamenajú v skutočnosti nič iného, ako odporúčanie pokorne prijímať prichádzajúce utrpenie, vidiac v ňom možnosť očistiť sa od svojich previnení a vyrovnať všetky svoje nevyrovnané účty.
Práve takýmto spôsobom máme teda vnímať deväťdesiat percent strastí, ktoré ku nám prichádzajú, aby sme ich správne zvládli a stali sa nám cestou k slobode.
Aby sme naopak svojim nadávaním, sťažovaním, neprijímaním, odmietaním a nepochopením utrpenia neprišli o príležitosť zbaviť sa svojich vín. A aby sme potom na základe takéhoto nezrelého prístupu neboli v budúcnosti nevyhnutne vystavené utrpeniu ešte oveľa väčšiemu.
Zvyšných päť percent bolesti a strastí, ktoré k ľuďom prichádzajú, k nim prichádzajú preto, aby tým osobnostne rástli a dozrievali. Aby sa ich prekonávaním stávali čoraz zrelšími a silnejšími. Aby sa raz, ako plne zrelé, silné a od všetkých vín očistené duchovné osobnosti mohli povzniesť do nádhery večného života kráľovstva nebeského, kam má v skutočnosti smerovať púť každého z ľudí na našej zemi.
Preto radostne vpred v ústrety všetkému, čo nám život prináša! Nech už je to dobré, alebo zlé! Za to dobré buďme vďační Pánovi, pretože práve On nám daroval naše bytie a spolu s ním všetky radosti a všetko šťastie, ktoré nám to prináša.
Ale buďme vďační aj za strasti, bolesti a problémy, ktoré ku nám prichádzajú! Lebo ku nám prichádzajú preto, že je to spravodlivá odozva našich vlastných, minulých nesprávnych činov. Platíme za ne svojim utrpením, čím sa však oslobodzujeme od svojich vín, pretože za všetky svoje viny musí každý z nás zaplatiť! A to až do posledného haliera, ako to požaduje nekompromisná spravodlivosť Najvyššieho.
Alebo potom ku nám prichádzajú strasti, bolesti a problémy preto, aby sme sa práve prostredníctvom nich, prostredníctvom ich zdolávania a prekonávania stávali čoraz zrelšími a silnejšími osobnosťami.
Aj v jednom aj v druhom prípade je nám to teda k úžitku. V oboch prípadoch, ak ku ním zaujmeme správny postoj, nás to totiž posúva čoraz bližšie k jedinému a skutočnému cieľu našej cesty, ktorým je kráľovstvo nebeské. Ktorým je ríša Svetla a v nej život v blízkosti Pána. Večný život, plný šťastia, radosti a nadšených, tvorivých činov, predstavujúcich to jediné, pravé a skutočné uctievanie Stvoriteľa.
Človeče, zaujmi preto konečne správny postoj k vlastnému utrpeniu, pretože potom ťa každé takéto tvoje prežitie môže posunúť smerom dopredu a smerom nahor. Lebo všetko utrpenie, ktoré ťa stretá, je s tebou samotným nejakým spôsobom spojené. Je niečím, čo sa vo všemúdrosti Najvyššieho ocitlo na tvojej životnej ceste, aby si to ty zrelo a správne prekonal, a týmto spôsobom sa duchovne posunul o ďalší krok dopredu na ceste do cieľa tvojho bytia.
