Pojem „duša“ a to najzávažnejšie, čo s ním súvisí

Autor: Milan Lacúch | 14.9.2018 o 15:16 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  326x

Existujú veci podružné a veci maximálnej priority. No a medzi veci maximálnej priority patrí základná znalosť každého človeka o svojej vlastnej duši.

O tom, čo to vlastne je a čo je pre ňu prospešné. Žiaľ, ľudský svet je dnes tak pokrivený, že veci maximálnej priority sú odsúvané bokom a veci podružné sú neprimeraným spôsobom vyzdvihované. A týmto podružným veciam ľudia neraz obetujú všetko svoje snaženie, čo má za následok premrhanie celého ich života. Túto smutnú skutočnosť mnohí z nich s trpkosťou pochopia na jeho konci. A mnohí to pochopia až vtedy, keď ich nepripravená duša vstúpi po fyzickej smrti do pre nich úplne novej a neznámej reality, v ktorej sa nedokáže vôbec orientovať.

Poďme si teda povedať niečo bližšie o tak dôležitom pojme, akým je pojem „duša“. Ak ho však chceme správne pochopiť, musíme získať aspoň určité základné znalosti stavby stvorenia. Musíme byť ochotní vyvinúť v tomto smere aspoň trošku námahy, pretože aj tu platí, že bez práce nie sú žiadne koláče. Bez vážnej snahy o nadobudnutie základných súvislostí o stavbe stvorenia nemôže byť teda vôbec nijakej znalosti o tom, čo to vlastne duša je. Bez tejto snahy môže byť iba nevedomosť, tápanie, domnienky a dohady, absolútne nedôstojné človeka súčasnej doby, ktorý už dávno mal byť v týchto vážnych veciach plne vedomým.

V tom najzákladnejšom členení si môžeme stvorenie rozdeliť na dve časti – na časť hmotnú a časť duchovnú. Časť hmotnú treba však ešte rozdeliť na jemnohmotnosť a hrubohmotnosť.

Stvorenie:

Duchovná časť

Hmotná časť – jemnohmotnosť

– hrubohmotnosť

Hrubohmotnosť je úroveň stvorenia, v ktorej žijeme práve v tejto chvíli a jemnohmotnosť je úroveň stvorenia, do ktorej odchádzame po našej pozemskej smrti.

Náš pôvod, naša najvnútornejšia podstata a jadro našej bytosti však pochádza z duchovnej časti stvorenia, čiže z duchovnej ríše. Tam sme sa kedysi dávno nachádzali ako nevedomé duchovné zárodky, prejavujúce túžbu po sebauvedomení.

Aby sme ale mohli dospieť v zrelé duchovné osobnosti, schopné plnohodnotného života v duchovnej ríši, bolo nám umožnené ponoriť sa do hmotnosti. Život v hmotnosti je totiž pre nevedomý duchovný zárodok akousi školou, v ktorej má postupne dozrieť k už spomínanej zrelosti.

Na vlastnú žiadosť sa teda duchovný zárodok ponoril do hmotného sveta, avšak spočiatku iba do jemnohmotnosti, ktorá je duchovnej časti stvorenia bližšie. Aby sa tu mohol plne prejavovať a pôsobiť, prijal na seba jemnohmotný plášť, čiže jemnohmotné telo. Potom však nasledovala jeho cesta až do hmotnosti a aby aj v nej mohol plne pôsobiť nasledoval ďalší, hrubohmotný plášť, teda naše pozemské telo.

Je to presne ako pri ruských matrioškách. Sú to figúrky – bábiky, skryté jedna v druhej. Základ tvorí tá úplne najmenšia, ktorá je skrytá vo väčšej a tá väčšia v ešte väčšej. Najmenšia bábika predstavuje naše vnútorné – duchovné jadro, väčšia naše jemnohmotné telo – náš jemnohmotný obal, ktorý nazývame dušou a najväčšia, vonkajšia a najvrchnejšia matrioška predstavuje náš najhutnejší obal, čiže fyzické telo.

Takže z pohľadu z hora nadol tu máme ducha, dušu a telo. Tieto zodpovedajú trom úrovniam stvorenia: duchovnej, jemnohmotnej a hrubohmotnej.

Z nášho ľudského pohľadu, čiže z pohľadu zdola nahor to znamená, že ak zomrieme, iba jednoducho odložíme náš hrubohmotný obal, čiže našu najvrchnejšiu matriošku a staneme sa dušou, žijúcou v jemnohmotnosti, ktorá v sebe ešte nesie duchovné jadro.

Takto sa teda človek rodí a zomiera, čiže strieda jemnohmotnosť s hrubohmotnosťou, čím však postupne dozrieva jeho duchovné jadro až sa napokon stane, že toto jadro – naša duchovná osobnosť je už natoľko zrelá, že okrem hrubohmotného obalu, čiže fyzického tela bude môcť napokon odložiť i telo jemnohmotné – náš duševný obal a vstúpiť do svojej domoviny – do duchovnej ríše ako plne zrelá duchovná osobnosť.

Na tejto zemi teda nežijeme iba raz, ale vraciame sa na ňu dovtedy, kým plne duchovne nedozrejeme. Dovtedy sa nachádzame stále v hmotnosti, prechádzajúc z jej jemnohmotnej časti do hrubohmotnej a zase naopak. Raz teda žijeme ako ľudia na zemi a raz ako duše na takzvanom druhom svete.

Tento vyučovací proces, alebo proces dozrievania však nie je nekonečný. Je ohraničený časovým rozmedzím trvania hmotnosti, pretože všetko hmotné podlieha nevyhnutnému vzniku a zániku. A to nie len naše fyzické telo, ale aj naša planéta, ktorá ako kedysi dávno vznikla, tak aj postupne zanikne. Procesu vzniku a zániku je však podrobená úplne celá hmotnosť, čiže i jemnohmotné úrovne, v ktorých žijú ľudské duše po fyzickej smrti.

Čas príchodu nevyhnutného rozkladu všetkého hmotného teda určuje čas trvania školy života, v ktorej máme duchovne dozrieť tak, aby sme boli schopní napokon odložiť i naše jemnohmotné telo skôr, ako začne spomínaný nevyhnutný hmotný rozkladný proces. Človek sa jednoducho musí dostať včas z dosahu všetkého hmotného do bezpečia svojej domoviny – duchovnej ríše. Ak to totiž nestihne a jeho duchovné jadro nebude dosť zrelé na to, aby okrem tela hrubohmotného mohlo odložiť i telo jemnohmotné, potom bude musieť byť strhnutý do rozkladu všetkého hmotného, v ktorom bude zničená jeho doposiaľ ešte nezrelá osobnosť – jeho dlhým vývojom v hmotnosti nadobudnuté ja. Je to najstrašnejšie, čo sa vôbec môže človeku prihodiť. Je to takzvané večné zatratenie!

Avšak nakoľko duchovné jadro v nás je večné a nezničiteľné, pretože pochádza z duchovnej ríše, po veľmi bolestivom procese rozkladu dovtedy nadobudnutej, avšak nedostatočne zrelej osobnosti sa vznesie naspäť ako nevedomý duchovný zárodok tam, odkiaľ kedysi dávno vyšlo. Na a potom, po nesmierne dlhej dobe, keď sa hmotný svet po predchádzajúcom rozklade začne opäť nanovo formovať a vznikať, potom sa tento duchovný zárodok môže opäť vnoriť do hmotnosti a pokúsiť sa dospieť k plnej duchovnej zrelosti, ktorá mu umožní včas odložiť všetky hmotné obaly a vstúpiť do plnohodnotného a večného života v duchovnej ríši.

Do duchovnej ríše, z ktorej sme kedysi ako nevedomé duchovné zárodky vstúpili do hmotnosti sa teda môžeme vrátiť dvojakým spôsobom. Buď ako víťazi, alebo ako porazení. Buď ako zrelé duchovné osobnosti, alebo ako nezrelé duchovné zárodky, ktoré neuspeli v škole hmotnosti a nestihli včas ukončiť svoj vývoj. To je však potom sprevádzané nesmiernym utrpením súvisiacim s nevyhnutným rozkladom všetkého hmotného, do ktorého bude musieť byť takáto nezrelá osobnosť spolu strhnutá.

No a na celkom na záver bude určite vhodné povedať si, čo je onou učebnou látkou, ktorú sa má človek v hmotnosti naučiť. Lepšie povedané, podľa ktorej sa má naučiť žiť.

Ide o poznanie Zákonov stvorenia a život súlade s nimi. Ide o poznanie Vôle Najvyššieho a život podľa nej. Aká je táto Vôľa a aké sú tieto Zákony, o tom nám už kedysi dávno hovoril Kristus. Jeho slová však nestačí iba poznať, ale treba podľa nich aj žiť. Žiť tak, že nám to prejde do krvi a stane sa to súčasťou nášho myslenia. Jedine takýmto spôsobom môžeme potom správne dozrievať a napokon aj včas ukončiť vlastný duchovný vývoj.

A toho času na to, aby sme sa stali schopnými odložiť nie len svoje hrubohmotné telo, ale aj svoje telo jemnohmotné nám už žiaľ v dnešnej dobe nezostáva až tak veľa. Skôr naopak! Je ho už málo! Tak málo, že neodbytne vyvstáva veľká otázka, koľko ľudí to vôbec ešte stihne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko nemieni odstúpiť, chce otestovať dôveru koalície

Bývalý Dankov učiteľ Čečot sa ho zastáva.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Tri slová pre Andreja Danka

Danko stále nechápe, že sa dopustil niečoho zlého.


Už ste čítali?