Asertívne jednanie z duchovného hľadiska

Autor: Milan Lacúch | 17.9.2019 o 15:26 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  51x

   Otázka: „Čo si myslite o asertívnej komunikácii? Vo svojej funkcii v práci mám totiž potrebu  komunikovať asertívne. Žiaľ, prišiel som ale na to, že pri určitých ľuďoch jednoducho nemá zmysel byt dobrý a milý.

   Skúšam byť asertívny, ale cítim v duši chlad a bojím sa, že to nie je tá pravá cesta. Veľmi ma preto zaujíma, aký je duchovný pohľad na túto problematiku?“

   Odpoveď:

   V istom zmysle ide o dobrú vec so snahou byť na jednej strane vnímavý voči ľuďom, a na druhej strane, v komunikácii s nimi ústretový. Zdá sa mi však, že tieto pekné ciele sú vytýčené len čisto rozumovo racionálnym spôsobom. Že do asertívneho jednania sa človek núti len rozumovým úsilím.

   Lebo aj keď ide o veci relatívne dobré, takéto čisto rozumové snaženie obmedzuje slobodu ducha. Berie voľnosť duchu, ktorý keď nie je obmedzený striktnými rozumovými mantinelmi, sám jasne cíti, ako v každej situácii a vo vzťahu ku každému človeku správne jednať.

   Keby sme totiž žili takýmto spôsobom a dali slobodu svojmu duchu, stali by sa v podstate bezpredmetnými tie stovky kníh, napísaných o osobnom, či profesionálnom raste. Kníh o tom, ako správne komunikovať s inými, ako sa stať úspešným a podobne.

   Duchovne živý človek podvedome tuší a cíti, že v snahách o asertívne jednanie nie je čosi v poriadku. A tuší to správne. To sa totiž ozýva jeho duch, ktorý cíti, že snaha o striktne asertívne jednanie je jednostrannosťou, ktorá nekorešponduje s viacrozmernosťou života. A to preto, lebo realita vyžaduje tvorivé a živé uplatňovanie jednak princípu lásky (asertivity), a jednak princípu spravodlivosti. Inými slovami povedané, človek má byť na jednej strane asertívny, ale na druhej strane musí byť schopný vzhľadom k situácii, ktorá to vyžaduje, obrazne povedané, buchnúť aj päsťou do stola.

   O Ježišovi sa napríklad hovorilo, že bol Láskou. Ale predsa len v určitej situácii, ktorá to vyžadovala, poprevracal stoly peňazomencom na nádvorí chrámu a vyhnal ich odtiaľ bičom.

   Myslím, že práve v tomto spočíva podstata vnútorného rozporu, ktorý cítia vnímaví ľudia pri svojej snahe o asertívne jednanie. Lebo v realite, v ktorej žijeme, musia byť harmonicky a vo vzájomnej, neoddeliteľnej previazanosti uplatňované dva základné princípy bytia. A to princíp lásky a princíp spravodlivosti.

   Ak teda človek cíti, že v určitej situácii musí, hoci aj pomerne drsným spôsobom uplatniť i princíp spravodlivosti, má tak urobiť a nesmie si potom vyčítať, že nebol dostatočne asertívny.

   Lebo na našej zemi žijú skutočne ľudia rozličnej duchovnej zrelosti a my musíme dať v tomto smere slobodu svojmu duchu. To jest svojmu citu, ktorý nám vždy ukáže, ako máme v danej situácii a voči danému človeku správne jednať. Či prostredníctvom princípu lásky (asertivity), alebo prostredníctvom princípu hoci aj prísnej spravodlivosti.

   Tento rozdiel budeme vždy jasne cítiť, ak nespútame svojho ducha najrozličnejšími rozumovými poučkami, ktoré nemôžu nikdy  vystihnúť širokospektrálnosť skutočnej reality.

   Každému, kto sa nachádza v podobnej situácii a rieši podobnú dilemu, môže k správnemu pochopeniu veľmi napomôcť nižšie pripojený text, ktorý pochádza z významného duchovno filozofického diela s názvom „Vo Svetle Pravdy“.

Náboženstvo lásky

Náboženstvo lásky je nesprávne chápané pre mnohostranné pokrivenie a znetvorenie pojmu láska; lebo najväčšia časť pravej lásky je prísnosť! To, čo sa teraz nazýva láska, je skôr všetko iné než láska. Keď sa všetkým tým takzvaným láskam neúprosne ide na koreň, tak tam neostane nič iné než sebectvo, samoľúbosť, slabosť, pohodlnosť, domýšľavosť alebo pudy.

Ozajstná láska nebude dbať na to, čo sa druhému páči, čo mu je príjemné a čo mu spôsobuje radosť, ale bude sa riadiť iba podľa toho, čo druhému prospieva! Nezáleží na tom, či to druhému spraví radosť, alebo nie. To je pravá láska a služba.

Keď je teda napísané: „Milujte svojich nepriateľov!“, tak to znamená: „Robte to, čo im prospieva! Teda ich aj karhajte, ak inak nemôžu dôjsť k poznaniu!“ Tým im preukážete službu. Len pritom musí vládnuť spravodlivosť; lebo láska sa nedá oddeliť od spravodlivosti, sú zajedno! Nemiestna ústupčivosť by znamenala pestovať chyby nepriateľov ešte viac, a tým ich nechať ďalej kĺzať po šikmej ploche. Bola by to láska? Naopak, tým by človek na seba uvaľoval vinu!

Z náboženstva lásky sa na základe nevyslovených prianí ľudí stalo náboženstvo ochabnutosti, podobne ako sa osoba zvestovateľa Pravdy, Ježiša Krista, strhávala do precitlivenosti a povoľnosti, akou nikdy nebol. Práve pre svoju všelásku bol medzi rozumovými ľuďmi drsný a vážny. Jeho zármutok, ktorý na neho často doliehal, bol vzhľadom na jeho vznešenú misiu a oproti nej stojaci vtedajší ľudský materiál len samozrejmý. S precitlivenosťou však nemal vôbec nič spoločné.

Náboženstvo lásky bude po odstránení všetkých znetvorenín a dogmatických obmedzení učením najprísnejšej konzekventnosti, v ktorej sa nenájde slabosť a nelogická povoľnosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Zvláštny príbeh Bašternákovej vily na Slavíne: Kočner, Počiatek i sudkyne z Threemy

Úrady stavbu opakovane blokovali, až raz zrazu všetko potvrdili.


Už ste čítali?