Vražedná tendencia zľahčovania problematiky posledného súdu

Autor: Milan Lacúch | 3.3.2020 o 15:35 | Karma článku: 3,82 | Prečítané:  144x

   Mnohí ľudia majú na perách len slová posmechu, ak sa spomenie pojem posledný súd. Veď takzvaný koniec sveta a s ním spojený posledný súd mal byť už mnohokrát v dejinách, a predsa sa nič nestalo.

   Bol to vždy len falošný poplach. Nikdy k ničomu nedošlo, a preto hovoriť o týchto veciach a strašiť nimi už vyznieva trápne. A kto s tým aj napriek uvedeným nezvratným faktom nechce dať stále pokoj, ten iba sám seba zosmiešňuje.

   Je však takýto postoj odôvodnený? Je namieste podobné zľahčovanie? Je správne uvažovať tak, že keď sa stokrát doteraz nič nestalo, už vôbec k ničomu nedôjde?

   Táto problematika je mimoriadne závažná, a preto sa na ňu pozrime trochu podrobnejšie.

   Snáď najviac sa o posledných dňoch a poslednom súde hovorí v evanjeliách a v Apokalypse. Samotný Kristus o ňom veľa hovoril vo svojich podobenstvách a prirovnaniach. A hovoril o ňom, ako o zásadnom zlomovom bode celého nášho bytia, v ktorom dôjde k rozdeleniu ľudstva na dve skupiny. Na tých, čo budú môcť vojsť do života, a na tých, ktorí budú uvrhnutí do vonkajšej tmy, kde im zostane už len plač a škrípanie zubov.

   V podobenstve o rozumných a nerozumných pannách sa zase hovorí o týchto dvoch kategóriách ľudí tak, že jedni budú môcť vstúpiť spolu so Ženíchom na jeho svadbu, zatiaľ čo pred druhými zostane brána na svadbu pevne uzatvorená.

   Kristus upozorňoval na tieto skutočnosti už pred 2000 rokmi a varoval nás, aby sme boli neustále bdelí, pretože plnosť času nadíde náhle a neočakávane, ako keď lupič prepadne dom a nájde majiteľa nepripraveného a zaskočeného.

   Ide skutočne o najzásadnejší a kľúčový moment v dejinách celého nášho univerza, ktorý pred tým nikdy nebol, a ktorý sa už viac nikdy nebude opakovať. Je to moment, ktorý nastáva v chode stvorenia len raz a je oveľa zásadnejší a kľúčovejší, než naša smrť. Smrťou totiž naše bytie kontinuálne pokračuje ďalej na druhom svete, čiže v úrovni jemnej hmotnosti. Smrťou sa pre osobnosť človeka mení veľa vecí, ale jeho život v podstate pokračuje ďalej.

   Posledný súd však súvisí so smrťou, alebo so zánikom celého hmotného univerza. To znamená, že so zánikom jeho materiálnej, fyzickej a viditeľnej časti, ale aj so zánikom jeho jemnejšej, subtílnejšej a neviditeľnej časti, v ktorej žije osobnosť človeka po fyzickej smrti.

   Posledný súd je teda čímsi, čo sa zásadným spôsobom dotkne absolútne všetkých. Živých i mŕtvych! Čiže fyzicky živých v našom materiálnom svete, ale aj fyzicky mŕtvych, ale v skutočnosti živých v úrovniach jemnej hmotnosti.

   Posledný súd je vec absolútne istá, pretože súvisí s prirodzeným zánikom dočasne oživenej matérie, a preto sa domnievať, že k nemu vôbec nedôjde, či dokonca to zosmiešňovať, sa rovná bláznovstvu.

   K poslednému súdu teda s určitosťou dôjde, a my sa teraz skúsme trochu zamyslieť nad otázku kedy?

   Hmotné univerzum vzniklo z drobných, mikroskopických prachových častí hmoty, ktoré boli rozptýlené vo vesmíre. Drobné hmotné častice sa pohybom začali postupne zhlukovať, zahusťovať, a tak vznikli rôzne vesmírne telesá. Týmto spôsobom vzniklo Slnko, naša planetárna sústava i naša Zem, na ktorej sa začal postupne vyvíjať život od najjednoduchších foriem k formám zložitejším. Až nakoniec dospel k najdokonalejšie vyvinutému zvieraťu, k takzvanému pračloveku. To bola chvíľa, kedy zvierací svet došiel k vrchnej hranici svojho vývoja, čím bol život na našej planéte pripravený k prijatiu človeka. K prijatiu ľudského ducha, ktorý vstúpil do tohto, dlhým vývojom pripraveného, najdokonalejšieho zvieracieho tela, a ďalším vývojom ho povýšil na telo ľudské.

   Prečo o tom hovoríme? Pretože k tomuto zlomovému bodu došlo v polovičke vývoja hmotného univerza. Lebo tak, ako v polovičke tehotenstva vstupuje do pripraveného detského tela v lone matky ľudská duša, tak aj v polovičke vývoja hmotného univerza vstupujú do hmotnosti zárodky ľudského ducha, čím začínajú dejiny ľudskej civilizácie.

   Ak by sme to celé mali obrazne vyjadriť na hodinovom ciferníku, doba od dvanástej do dvanástej je dobou postupného vzniku a postupného zániku hmotného univerza. Prvých pomyselných šesť hodín začína od dvanástej a  končí o šiestej príchodom ľudského ducha do hmotnosti. Druhých šesť hodín je určených na vývoj ľudí k duchovnej zrelosti a napokon končí postupným rozkladom hmotného univerza v pôvodné prachové častice.

   Ľudský duch má v hmotnosti v darovanom čase dozrievať tak, že sa bude rozvíjať a rásť v dobre, v spravodlivosti, v čestnosti, v láske, v ušľachtilosti, v čistote, v ľudskosti a vo všetkých ostatných cnostiach, aby sa po nadobudnutí plnej duchovnej zrelosti mohol vrátiť nazad do ríše Ducha, ako plne zrelá a duchovne seba uvedomelá osobnosť.

   Akým spôsobom toho dosiahnuť nám ukázal Mojžiš v Desatore prikázaní a Ježiš vo svojom učení. A treba toho dosiahnuť dovtedy, kým sa nezačne hmotnosť rozkladať, pretože všetci, vo svojom duchovnom vývoji ešte nehotoví, ktorí sa pre svoju nezrelosť nebudú schopní odpútať od hmoty a stúpať do bezpečia ríše Ducha, všetci títo  budú strhnutí do rozkladu hmotnosti, v ktorom bude zničená ich osobnosť.

    Toto je dianie, ktoré čaká nás všetkých a ktoré nikoho neminie. Ale skôr, ako k nemu dôjde, príde ešte posledný súd! Ten, krátko pred začínajúcimi rozkladnými procesmi hmoty rozdelí ľudí na tých, ktorí inklinujú k duchovným hodnotám a snažia s o ne, a na tých, ktorí ignorujú duchovné hodnoty a orientujú sa iba na hodnoty materiálne.

   Tí prví dostanú šancu v takzvanej tisícročnej ríši na zemi postupne dozrieť do ľudskej dokonalosti, a tak sa oslobodiť od hmoty a vstúpiť do večnej ríše Ducha. Tí druhí, ktorí ignorovali všetko duchovné a sú zameraní jedine na matériu, nedostanú po poslednom súde šancu dozrievať do ľudskej dokonalosti v tisícročnej ríši, pretože oni sami o takéto niečo ani nikdy nestáli. A pretože sa starali len o veci hmotné a s hmotou súvisiace, zostanú na hmotu trvalo naviazaní. A preto spolu s ňou nastúpia cestu do rozkladu a do jej premeny v prach.

   Ak si to teda máme všetko zrekapitulovať z časového hľadiska, v polovici trvania hmotného univerza prišiel na zem ľudský duch a postupne sa vyvíjal. Pred  2000 rokmi prišiel na zem Kristus a upozorňoval na blízky príchod posledného súdu.

   Aby ľudia mohli prejsť posledným súdom a kvalifikovať sa do tisícročnej ríše, v ktorej budú dozrievať do duchovnej dokonalosti, dal im Ježiš svoje učenie a v ňom im ukázal, akými sa majú stať, aby sa im to podarilo. Ukázal im, ako majú myslieť, ako majú hovoriť, ako majú cítiť a ako majú konať, aby to úspešne zvládli. Aby v nadchádzajúcom súde mohli dopadnúť ako rozumné panny a nie ako tie nerozumné. A aby potom, v tisícročnej ríši, trvajúcej, ako názov napovedá, približne tisíc rokov, mohli duchovne plne dozrieť, opustiť hmotnosť a vstúpiť ako duchovne zrelí do večnej ríše Ducha.

   Ľudia musia vedieť, čo nás všetkých očakáva a čo nás neminie. A ak budú so znalosťou týchto vážnych skutočností oboznámení, je už potom na každom jednotlivcovi, aby dobre zvážil, či má naozaj dosť času na to, aby dosiahol požadovanej osobnej zrelosti v cnostiach, ktorá mu umožní bezpečne prejsť mlynskými kameňmi posledného súdu.

   Nech každý zváži, či má ešte dosť času na to,  aby dosiahol takej miery hodnoty vlastného bytia, akú mu ukazuje Desatoro a Ježišovo učenie. Nech každý zváži, či má dosť času na to, aby jeho bytie získalo silnú väzbu smerom nahor, k Stvoriteľovi, ktorá ho podrží ako mocné záchranné lano, nech už sa bude diať čokoľvek.

   Nároky sú vysoké a čas na ich splnenie je krátky! Preto nás Kristus už pred 2000 rokmi upozorňoval na príchod posledných dní, aby sme to mali neustále na zreteli a snažili sa intenzívne osobnostne a duchovne rásť do potrebnej kvality.

   Lebo inak nás môže kvôli našej ľahostajnosti, zľahčovaniu, laxnosti, ignorancii, alebo zosmiešňovaniu týchto skutočností nakoniec zachytiť postupný kolaps hmoty, jej zánik, rozklad a opätovná premena v prach, čo sa potom stane údelom našej osobnosti.

   Naša osobnosť má potenciál dosiahnuť večnosť, ale iba vtedy, ak sa hodnotovo primkne k večným, vznešeným a nadčasovým hodnotám Ducha.

   Ak však naša osobnosť zostane naopak pripútaná iba k materiálnym hodnotám, ignorujúc hodnoty Ducha, bude podrobená osudu dočasnosti matérie a zahynie spolu s ňou.

   Našou hodnotovou orientáciou, tým, ako myslíme a na čo myslíme, čo hovoríme a čo robíme, týmto všetkým si v nenápadnej každodennosti dneška v tichosti vyberáme, kam napokon povedú naše kroky a kam nás nakoniec zavedie náš osud. Náš osud, o ktorom práve v tejto chvíli rozhodujeme bez toho, že by sme o tom vedeli.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Prokurátorská zápcha

Vedenie koalície sa zdá nefunkčné. Využíva to opozícia.


Už ste čítali?